Rozprávkovo

Pýtate sa, či ste tu správne?
Ale samozrejme, len vstúpte ďalej. Vôbec sa nemusíte hanbiť, ak máte náhodou aj viac rokov, svet fantázie predsa nie je ohraničený vôbec ničím.
Kľudne sa tu poobzerajte a môžete nazrieť úplne všade.
Tak, poďte! Prejdeme sa týmto kráľovstvom rozprávok, úsmevu, dobrej nálady a všetkého, čo máte radi.

Počujete tú jemnú melódiu? Čo vám pripomína? Hraciu skrinku? Štrngot cencúľov? Kolotoč?
Verím, že každý si pri nej spomenie na niečo príjemné a nežné. Pohladí vás to na duši a vyčarí úsmev na tvári.
Ups, pozóóór, máme tu schody!
Teraz sa pekne chytíme zábradlia a vystúpime po týchto schodíkoch…že kam? Poďte a uvidíte.
Cink, zaznel prvý schod…cink-cink, druhý… Páči sa vám to? Cink-cink-cink, tretí schod. Pod nohami sa nám rozozneli zvončeky. Ich cinkot nám prezrádza, koľko schodíkov sme zdolali. Cink-cink-cink-cink-cink-cink-cink-cink-cink-cink…
To je kráááááása! Teraz sa posadíme na posledný schodík a dáme dolu topánočky.
Pýtate sa prečo? Žmurk… no, aby sme sa mohli rozbehnúť po dúhe. Huráááá! To je paráda!
Sledujete to? farba na ktorú stúpite, sa rozžiari.
Skvelééé, dúha hrá všetkými farbami! Tu zažiari žltá, tu oranžová, tu zasa zelená, červená, modrá, fialová.
Pači sa vám to?

A teraz si trochu oddýchneme. Pekne si tu posadajte vedľa seba, tak aby ste všetci dobre počuli.
Zavediem vás do sveta krásnych rozprávok. Môžeme začať?

Neposlušné vlásky


Obrázok

„Chi-chi-chi, jáááááááj, chi-chi-chiii,“ smiala sa bábika Evička, keď jej slniečko svojimi lúčmi šteklilo holé nôžky.

„Dosť už, dóóóósť, chi-chi-chi! Veď už nespím,“ schovávala si ich rýchlo pod mäkkú ružovú prikrývku a veľkými modrými očkami gúľala po izbičke. „Dobré ránko,“ pozdravila slniečko a ostatné hračky a posadila sa na posteli. Orieškovohnedé vlásky jej neposlušne stáli na všetky strany. Golierik na jemných modrých šatách bol trochu pokrčený.

„Chi-chi-chi,“ zachichotal sa strapatý handrový chlapček Filipko. „Evička, veď ty máš dnes také strapaté vlásky, ako ja.  Chi-chi-chi.“

„Vážne?“ zoskočila z postieľky a utekala k malej drevenej hracej skrinke so zrkadielkom.  Stálo na nízkej čalúnenej taburetke, ktorá bola farebná ako jarná lúka.

„Téééda, chi-chi-chi,“ rozosmiala sa pri pohľade do zrkadla, „naozaj, mám ich ako seno. Stoja mi na všetky svetové strany. Lucka ma včera tak krásne učesala…hmmm a teraz nie je doma. A čo keby sme sa zahrali na kadernícky salón?“ opýtala sa ostatných bábik.

„Áno, áno“ ťapkali drobným rúčkami bábiky.

„A ja budem váš šofér,“ ponúkol sa Filipko a hneď aj nasadol do parádneho džípu.

„To bude paráda,“ tešili sa bábiky. V izbičke nastal šum a bola naplnená radosťou a nedočkavosťou. Všetky bábiky sa tešili na nové účesy. Filipko doviezol do „kaderníckeho salóna“ prvú bábiku, Peťku, ktorá mala dlhé blond vlasy. Na koncoch sa jej jemne vlnili. Mala veselé zelené očká, šibalský úsmev, džíny s flitrovými kvietkami a bielu košeľu.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa Evičke, ktorá sa ujala úlohy kaderníčky a chichotala sa do dlaní.

„Dobrý deň,“ povedala aj Evička a tiež sa rozosmiala. Prišlo im smiešne, že sa hrajú na veľké dámy.

„Tááák, čo to dnes bude. Trvalá, farbenie, strihanie?“ pýtala sa už vážnejšie, ale kútiky úst sa jej dvíhali a očká usmievali.

„Chcela by som ísť s kamarátkou do divadla, takže by som vás poprosila vlasy vyčesať a ozdobiť,“ povedala Peťka a usmievala sa. „Viete, mám veľmi rada divadlo, kostýmy, scény,“ Peťka to hovorila takým hrdým tónom, že Evička s ledva zdržala smiechu. Česala jej krásne vlasy, vkladala do nich pestrofarebné spony a štipčeky. Peťka sa začala meniť na malú princezničku. Keď Evička skončila, Peťka bola veľmi spokojná a vytešovala sa zo svojho nového účesu.

„Óóó, ďakujem. To je krááása, dnes zažiarim v divadle aj ja,“ povedala.

„Tak vám prajem príjemnú zábavu,“ popriala jej Evička a čakala na ďalšiu bábiku.

To už do džípu nasadala Tánička s hrdzavými vláskami, zelenými očkami a pehami posiatym noštekom. Mala  na sebe kvietkované šaty, ktoré jej siahali takmer po päty. Občas si pri chôdzi na ne stúpila a zvolala:

„Upsííík, teda, skoro som spadla !“

„Kam to bude slečna?“ pýtal sa Filipko s úsmevom.

„Do kaderníctva, prosím,“ povedala Tánička a pohodlne sa usadila.

Auto sa rozbehlo po pestrofarebnom koberci, ktorý pokrýval celú izbičku. Prefrčalo okolo Luckinej postele, plastovej truhlici so stavebnicami a pomaly zastalo pred malou kvietkovanou taburetkou, na ktorej stála hracia skrinka so zrkadlom a tromi šuflíčkami. Každý z nich ukrýval farebné gumičky, sponky a štipčeky do vlasov.

„Dobrý deň,“ pozdravila sa Tánička.

„Dobrý deň, jééééjda, vy máte ale krááásne šaty!“ zvolala Evička. „A ako upravíme vlásky?“

„Trošičku by som ich prosila podstrihnúť a natočiť. Viete, mne sa veľmi páčia vlnky,“ žiarila Tánička.

„Tak si tu pekne sadkajte a pustíme sa do toho,“ usadila ju Evička.

Bábiky sa rozprávali, občas napodobňovali Lucku a veľmi dobre sa pri tom zabávali. Veľa sa nasmiali.

Evička plastovými nožničkami napodobňovala strihanie vlasov a potom vlasy natáčala na papierové kotúčiky z nitiek. Keď bola s prácou hotová, Tánička sa pozvŕtala pred zrkadlom a nový účes sa jej veľmi páčil.

„To je krása! Aaaa…mohla by som dostať ešte do vlasov zelenú stužku, prosím?“ opýtala sa Evičky.

Tá jej hneď uviazala do vlasov dve hodvábne zelené stužky a pridala aj dve margarétky. Tánička ju vyobjímala od radosti, poďakovala a povedala jej, že ju určite odporučí svojim kamarátkam.

U Evičky sa vystriedalo ešte zopár bábik a každá odchádzala s krásnym, novým účesom. Keď odišla posledná bábika a všetky sedeli opäť na svojich miestach, otvorili sa dvere na izbičke a vošla Lucka.

„Ahojte pokladíky moje! No toto, vy ste dnes ale krásne. A kamže sa chystáte, hm?“ usmievala sa Lucka a obzerala si bábiky, ktoré tíško sedeli na svojich miestach.

„Tu si, Evička! No ale…a ty máš čo s vláskami? Nič sa neboj, hneď to dáme do poriadku. Tááák, tu si pekne sadkaj,“ povedala Lucka a posadila sa s Evičkou pred hraciu skrinku. Rozčesala jej neposlušné orieškovohnedé vlásky, v strede rozdelila na polovicu a každú zvlášť stiahla do gumičky. Potom jej začala zapletať vrkôčiky, ktoré ukončila gumičkami s veľkými červeným lienkami. Ešte si ju otočila k sebe, prečesala jej šticu a postavila ju pred zrkadlo.

Evičke sa zatrblietali očká, ako prskavky. Keď sa Lucka na chvíľu na ňu nepozerala, otočila hlavu k ostatným bábikám, žmurkla na ne a priložila si ukazovák k ústočkám.

„Pssst.“

Advertisements
Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Zahrajme sa na kolotoč


Za oknami neveľkého domčeka, v ktorom bývali Dominik a Kristínka, poletovali snehové vločky. Celý dvor bol prikrytý mäkkou snehovou prikrývkou, ktorá sa krásne na slniečku ligotala. Vyzerala, akoby na ňu niekto vysypal drobunké zlatisté hviezdičky.

V okne domčeka sedel plyšový zajačik Fúzik, ktorý mal na krku malý zlatý zvonček a gúľal svojimi uhlíkovo-čiernymi očkami.

„Vedeli ste o tom, kamaráti, že hviezdičky bývajú aj v snehu a nielen hore na nebi?“ opýtal sa ostatných hračiek, ktoré s ním bývali v izbičke.

Priskákala k nemu gumená žabka Papuľka a uvažovala nahlas:

„Žeby už nevládali udržať sa na nebi, tak si sadli do snehu a odpočívajú?“

Bábika Terezka, ktorá sedela na stoličke pod oknom a česala si vlásky povedala:

„To určite nie, Papuľka. Toto sú iné hviezdičky. Také, ktoré vidieť, keď na ne svieti slniečko. Ale je pravda, že sú prekrásne. Škoda, že si nimi nemôžeme vyzdobiť izbičku.“

„Ale prečo nie?“ čudovala sa žabka Papuľka. „Veď ich je tam veľa, keď ich zopár prenesieme do izbičky, nič sa nestane…“

„Ba veru stane,“ zapojilo sa do rozhovoru červené autíčko so žltou vlečkou. Bolo to Dominikovo obľúbené autíčko. Prežili už spolu veľa veselých príhod.

„Keď bol Dominik ešte menší,“ pokračovalo autíčko, „a na dvore bolo asi toľko snehu, ako je tam dnes, vyšli sme spolu na dvor. Dominik naberal lopatkou sneh na moju vlečku a keď ho už bola pekná kôpka, vzal ma do izbičky a chcel si urobiť snehuliaka.“

„A prečo v izbičke?“ začudovala sa opäť žabka Papuľka.

„Nooo, pretože mu bola vonku zima,“ povedalo autíčko a spolu s ostatnými hračkami sa rozosmiali.

„A keďže sneh sa v teplej izbičke roztopil, ostala po ňom iba mláčka,“ povedala bábika Terezka a chichotala sa.

Žabka Papuľka pozerala veľkými očkami cez okno a nedalo jej pokoja, že si nemôže vyzdobiť izbičku tými krásnymi, jasne sa trblietajúcimi hviezdičkami. Kým zasnene pozerala von oknom, zajko Fúzik, bábika Terezka, stonožka Nôžka a koník Podkovička usilovne čosi vyrábali z bieleho papiera a kládli na vlečku autíčka. Robili to potichučky, lebo chceli Papuľku prekvapiť. Keď boli s prácou hotoví, bábika Terezka povedala:

„Dominik s Kristínkou sa išli sánkovať a určite sa vrátia až k večeru. Dnes sa zahráme bez nich…len, neviem ako.“

„Ja by som malo jeden celkom dobrý nápad,“ povedalo autíčko, „čo keby sme sa zahrali na kolotoč?“

Žabka Papuľka hneď spozornela a prestala snívať o hviezdičkách.

„Áno, áno, áno,“ zvolala spolu s ostatnými hračkami. „To  bude skvelé!“

Hračky sa pekne postavili do kruhu, najprv autíčko, za ním zajko Fúzik, potom stonožka Nôžka, lietadielko Krídelko a koník Podkovička. Bábika Terezka a žabka Papuľka si potom vybrali hračku, na ktorú sa posadili. Terezka na autíčko a Papuľka na Nôžku. Zajačik zazvonil malým zlatým zvončekom a kolotoč sa rozbehol. To bolo smiechu a výskotu! Všetky hračky sa veľmi dobre zabávali, tešili sa, dokonca si spievali.

Terezka s Papuľkou si potom presadli na iné hračky a vozili sa ďalej. Keď sa nakoniec dostala Terezka ku lietadielku, naklonila sa k nemu a povedala, aby poriadne roztočilo vrtuľku. Zrazu sa do vzduchu vzniesli snehobiele papierové hviezdičky a začali pomaly padať na dlážku. Žabka Papuľka otvorila svoju veľkú papuľku od údivu a v očkách jej zažiarila radosť a šťastie. Takmer nedýchala, nevedela sa vynadívať.

„Čo-čo-čo sa to deje?“ pýtala sa udivene.

„Snežííííííííí!“ zvolali ostatné hračky a rozosmiali sa od radosti.

„To je úúúúúúúúúžasnééééé!“ ťapkala Papuľka a začala od radosti skákať po izbičke. „Máme tu hviezdičky, máme tu hviezdičky!“

Všetci sa tešili s ňou, tancovali, skákali a spievali:

Máme doma biele hviezdičky,

Padajú nám na naše hlavičky.

Máme tu hviezdičky z papiera,

Pokrývajú izbičku, to je nádhera.

Padajú hviezdičky do dlaní,

Splnia nám tisíce želaní.

Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Stratená topánočka Balerínky Elišky


Tik-tak, tik-tak… Tikajú pokojne nástenné hodiny v izbičke malej Zuzanky. Ručičky hodín neúnavne krúžia dookola a ukrajujú z dňa.

Zuzanka sa práve vrátila zo škôlky a po umytí rúk sa rozbehla do izbičky.

„Ahoj Eliška! Už si sa ma určite nemohla dočkať, že?“ privinula si Zuzanka balerínku Elišku a mocne ju stisla.

Eliška až zalapala po vzduchu, ale bola veľmi rada, že je Zuzanka už doma a budú sa spolu hrať. Už jej veľmi chýbala.

„Dnes sme v škôlke nacvičovali nový tanček. Budeme vystupovať pre mamičky,“ vysvetľovala Zuzanka celá natešená. „Tu si pekne sadni a ja ti ukážem, čo sme sa naučili.“

Zuzanka sa roztancovala po izbičke až sa s ňou celá krútila. Tanec mala veľmi rada a takmer vždy bola v pohybe. Eliška ju sledovala veľkými modrými očkami a usmievala sa. Zuzanka k nej pritancovala, vzala za rúčky a tancovali spolu. Veselo sa krútili po celej izbičke.

Z postieľky ich tichučko pozoroval plyšový psík Ňufáčik, Eliškin najlepší kamarát. Mal čierne očká, ako uhlíky a dlhé ušká siahajúce až po zem. Vždy, keď sa s Eliškou naháňali po izbičke, zametal nimi dlážku. Občas sa mu zaplietli pod labky a keď si ich pristúpil, prekoprcol sa. Kotúľal sa po dlážke ako klbko vlny.

Zuzanka sa pretancovala až do postieľky a od únavy tvrdo zaspala.

Kto ale nespal, bola balerínka Eliška. Ako náhle izbička stíchla a opäť bolo počuť len známe: tik-tak, tik-tak z nástenných hodín, Eliška zoskočila zo stoličky, kam ju Zuzanka posadila. Chcela podísť k svetlu, ktoré vrhal do izbičky mesiačik, keď sa usmieval cez oblôčik. V tom si ale všimla, že jej chýba jedna topánočka.

Eliška si pri tančení so Zuzankou nevšimla, že jej z nôžky skĺzla topánočka. Až priveľmi boli so Zuzankou nadšené z tanca a ani jedna z nich nezbadala, že sa na topánočke uvoľnila stužka a topánočka skĺzla z nôžky. A nevšimol si to ani Ňufáčik.

„Čo to? Veď ja mám len jednu topánočku!“ zhrozila sa Eliška a uprene pozerala na bosú nôžku. Do očí sa jej tisli slzičky. „Musí tu niekde byť. Veď ráno som ich mala ešte obe.“

Kde ju však hľadať a ešte v takej tme?

Z očka sa jej skotúľala prvá slzička.

„Eliška, nože si utri slzičku,“ prihovoril sa jej Mesiačik. „Ja ti pomôžem topánočku nájsť. Veď keby som ťa nemohol vidieť tancovať, bol by som smutný aj ja.“

„Čo sa deje?“ ozval sa do ticha aj plyšový psík Ňufáčik, ktorý sa prebral zo spánku a naťahoval si labky.

„Pri tanci so Zuzankou som stratila topánočku,“ zmohla sa Eliška len na pár slov.

„Neplač, Eliška, veď kto by ti mohol lepšie pomôcť, ako ja? Hneď sa aj pustíme do hľadania,“ utešoval ju Ňufáčik.

„Tak vidíš, Eliška. Máš hneď dvoch pomocníkov,“ povedal Mesiačik a podišiel bližšie k oknu, aby osvetlil lepšie izbičku.

„Skvelé!“ zavrtel chvostíkom Ňufáčik.

Eliška si utrela slzičky a pustili sa do hľadania topánočky.

Ňufáčik sklonil hlavu k dlážke a začal čuchať. Dlhé ušká ťahal za sebou a dával pozor, aby si ich nepristúpil.

Eliška sa rozhliadla po izbičke, či niekde na dlážke nezazrie svoju topánočku. Zúfalo sa obzerala na všetky strany, no po topánočke ani stopy. Mesiačik žiaril, ako najviac vedel, aby svetlo preniklo do každého kúta. Ňufáčik chodil po izbičke hore-dolu, ale topánočka, ako by sa pod zem bola prepadla.

Zrazu Ňufáčik zbadal niečo visieť zo Zuzankinej postieľky. Bola to ružová stužka. Presne taká, aké mala Eliška v topánočkách. Veselo zavrtel chvostíkom a rozbehol sa k Eliške. Bol taký natešený, že si nedal pozor, pristúpil si uško a k Eliške sa dokotúľal.

„Eliška, Eliška!“ volal na ňu, keď sa trochu spamätal z kotúľania.

„Čo sa deje, Ňufáčik? Už si si zase pristúpil uško, že?“ opýtala sa Eliška.

„Čo tam po ušku. Poď za mnou, niečo som našiel.“

Podišli k Zuzankinej postieľke a pozreli sa na visiacu stužku. Eliška zatlieskala malými rúčkami a vyobjímala Ňufáčika. Srdiečko sa jej od radosti rozbúchalo ako bubienok. Mesiačik sa usmieval a žmurkol na nich.

Ňufáčik potiahol stužku a v papuľke sa mu rozhojdala malá ružová topánočka. Položil ju Eliške k nožičkám. Eliška si topánočku natiahla na nôžku a pevne uviazala, aby ju opäť nestratila.

„Ďakujem ti, Ňufáčik môj milý. Aj tebe Mesiačik. A ako vďaku prijmite prosím odo mňa tento tanček.

Ňufáčik i Mesiačik sa usmiali a potešili sa, že uvidia Elišku opäť tancovať.

Eliška sa roztancovala po izbičke a takmer sa ani nedotýkala podlahy. Sukienka jej poskakovala, vlásky sa krásne vlnili a očká žiarili, ako hviezdičky na oblohe. Ten pocit, ktorý prežívala pri tanci sa len ťažko opisuje.

Mesiačik sa zľahka kolísal na hviezdnatej oblohe a Ňufáčik veselo vrtel chvostíkom. Eliškin tanec sa im veľmi páčil.

Keď Eliška dotancovala, Mesiačik sa jej poďakoval a vystúpil ku hviezdičkám. Ňufáčik s Eliškou sa uložili. Eliška sa o Ňufáčika oprela, prikryla jeho uškom a spokojne zaspinkali.

Izbičku zalievalo jemné svetlo mesiačika a z nástenných hodín sa ozývalo pravidelné tik-tak, tik-tak…

Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Odvážny Šaško Plaško


Sasko plasko_z

Z detskej izby na Mesačnej ulici sa ozývalo spokojné odfukovanie malej Katky. Zo stropu sa na ňu usmievali fosforeskujúce hviezdičky a mesiačik a z hodín na stene počuť tichučké „tik-tak, tik-tak…“

Zrazu niečo na poličke zašuchotalo a ozval sa tichučký chichot. Kučeravá handrová bábika Dáška sa smiala na grimasách, ktoré strúhal Šaško Plaško.

„Chi-chi-chi, Plaško ty si ale smiešny. Keby si sa tak videl v zrkadle,“ pučila sa od smiechu Dáška.

„A to som sa ešte len rozcvičoval,“ povedal Plaško a vzápätí vystrúhal takú grimasu, že sa Dáška neudržala a spadla od smiechu z poličky.

„Dáška, si v poriadku?!“ stal si Plaško na kraj poličky a pozeral do hlbokej tmy.

„Dášenkááá, kde sííí?“ začal mať Plaško veľký strach.

Dášenka bola jeho dlhoročná kamarátka, na poličke mali miesto vždy vedľa seba a teraz je tu sám.

´Čo si len počnem? Mohol by som zliezť z poličky a poobzerať sa po stole… Len keby som nemal taký veľký strach´, uvažoval nahlas Šaško Plaško.

V tom do okna nakukol zlatý mesiac a osvietil tmavú izbičku. Plaško zazrel na stole čosi nehybne ležať. Pozbieral všetku odvahu a pomaličky začal zliezať s poličky. Nikdy predtým by sa neodvážil pohnúť z miesta, ktoré tak dobre poznal, ale Dášenku mal veľmi rád a bál sa o ňu. Zoskočil na stôl a pokúšal sa dostať k nehybne ležiacej  Dášenke.

„Dášenka, počuješ ma?“ šepkal Plaško aby nezobudil spiacu Katku a ostatné hračky.

„Prosím ťa povedz niečo, lebo sa pominiem od strachu!“

Dášenka sa snažila odpovedať mu, no nemohla, pretože mala ústočka zalepené od medu. Padla tak nešťastne, že pristála tváričkou rovno na Katkinom nedojedenom medovom chlebíku.

„Tak tu si,“ podišiel k nej a len teraz zbadal prečo mu Dášenka nevedela odpovedať. „Ale s týmto budeme musieť počkať do rána, kým nepríde Katkina mamička. Tá ti isto ústočká očistí,“ povedal Plaško a pomohol Dáške posadiť sa. Pozerala naňho svojimi veľkými čiernymi očkami v ktorých bolo napísané ďakujem.

Potom si sadol aj on vedľa nej, aby jej nebolo smutno a zaspieval  pesničku, ktorú sa naučil od Katkinej mamičky.

Spi môj poklad premilý,

aby sa ti prisnili,

krásne rozprávkové sny,

spi môj poklad jediný.

Mesiačik už nazerá do izbičky

premilo sa usmieva na detičky

stráži ich spokojný spánok

spinkaj môj malý baránok.

Ráno, keď sa Katka zobudila, zbadala na stole hračky, ktoré ešte večer sedeli na svojich miestach na poličke nad stolom.

„A vy ste sa sem ako dostali?“ rozmýšľala Katka a zobrala bábiku do ruky. „Dášenka, veď ty si celá polepená od medíku. No budeme musieť ísť za mamičkou, tá ťa dá znova do poriadku.

A ty si Šaško Plaško poď pekne sadnúť na svoje miesto. Tu pekne počkaj na svoju Dášenku. Dobre?“ odložila Plaška na poličku a Dášenku vzala so sebou.

Len čo sa na izbe zatvorili dvere, Plaško si nahlas vydýchol a tak ako mu Katka povedala, čakal na svoju najmilšiu kamarátku.

„Fuj, tak toto bola najhoršia noc v mojom živote. Odteraz budem dávať väčší pozor pri predvádzaní svojich kúskov, aby sa už nikomu nič zlé nestalo.

Šaško Plaško samozrejme nezvážnel úplne, veď to by už nebol žiadny šašo. Ani Dášenka nechcela aby sa zmenil, mala ho rada takého aký bol – úprimný a pojašený.

A Katka sa naučila, že detská izba nie je jedáleň a vždy sa pekne najedla v kuchyni pri stole.

Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Dúhové pastelky


duhove pastelky-blog

Adamko je žiakom 1. B triedy v škole na Margarétkovej ulici. Jeho najobľúbenejším predmetom je výtvarná výchova, ale má veľmi  rád aj knižky. Pri kreslení a čítaní trávi najviac voľného času. Samozrejme ako každý chlapček, má rád aj autíčka a futbal.

Aj dnes po vyučovaní si sadol k stolu a sústredene čosi kreslí. Ukladá čiarku k čiarke a koliesko ku koliesku.

„Čože kreslí môj malý umelec?“ pýta sa mamička za jeho chrbtom a pohladí po vláskoch.

„Pretekárske auto. Len sa neviem rozhodnúť, akej bude farby,“ rozmýšľa Adamko.

„A čo keby si to dokončil zajtra? Možno sa ti prisní krásny sen a ty sa budeš vedieť ľahšie rozhodnúť, ktorú pastelku použiť,“ povedala mamička.

Adamko si zívol a uznal, že je to dobrý nápad. Veď výkres aj pastelky ho počkajú. Zajtra je sobota, môže sa do toho pustiť hneď po raňajkách. Nechal všetko na stole a uložil sa do mäkkej postieľky.

Mamička si sadla vedľa neho a prečítala mu rozprávku.

O chvíľočku už počula, ako spokojne oddychuje. Zavrela knižku, pobozkala na čelo, zhasla nočnú lampu a vyšla z izbičky.

Izbičku osvetľovalo len svetlo mesiačika usmievajúceho sa na spiace mesto.

Všade bolo ticho len zo stola sa ozývali jemné hlásky:

„Nestrkaj sa! Odkedy autá bývajú ružové?“ zlostí sa červená pastelka Červenka.

„A prečo by toto nemohlo byť? Hááá? So mnou Adamko ešte nekreslil ani raz. Aj ja by som už rada urobila aspoň zopár čiar na papieri, sestričky,“ povedala smutne ružová pastelka Ruženka.

„Každá z nás sa raz dostane Adamkovi do rúčky, len musíme byť trpezlivé. Iba nedávno nás dostal od mamičky a nestihol ešte kresliť s každou z nás,“ zamiešala sa do rozhovoru čierna pastelka Černuška.

„Na môj hrot dnes Adamko zase tak pritlačil, že mi ušiel atrament,“ posťažoval sa Atramentík.

„To sa predsa stáva prváčikom. Učia sa písať a občas náhodou viac pritlačia na hroty, pretože sa veľmi sústredia. Aj naše tuhy sa tak občas polámu,“ bránila Adamka Černuška.

„Zabudol si doma náhradné bombičky a nebyť tuto Grafitky, tak si nevie dokončiť úlohu,“ pokračoval Atramentík.

„Vieš dobre, Atramentík, že ťa rada zastúpim. Aspoň si trošičku oddýchneš,“ usmiala sa na Atramentíka Grafitka a očká jej len tak zažiarili.

„Samozrejme, Atramentík si oddýchne a ja mám čo robiť,“ povedal žiarlivo Zmizík. „Toľko machúľ ste ešte nevideli, koľko má Adamko v zošite. Aj dnes som po ňom behal ako formula.

„Áno, áno. Presne o formule sme sa rozprávali aj s Červenkou,“ povedala Ruženka. „Vraj moju farbu nemôže mať. Hm. Ale kedy potom budem môcť aj ja ukázať Adamkovi, ako pekne kreslím? Hááá?“

„Sestričky, upokojte sa,“ snažila sa ich utíšiť Černuška. „Je nás presne dvanásť a Adamko v pravej chvíli použije na svojich výkresoch každú z nás. Tak ako my aj on vie, že len spoločnými silami dokážeme vytvoriť tie najúžasnejšie obrázky. A ja verím, že už čoskoro na Adamkovej nástenke pribudnú ďalšie nové obrázky, ktoré vzniknú práve vďaka tomu, že mu s tými obrázkami pomôžeme.“

„Ja pomôžem Adamkovi so slniečkom,“ povedala žltá pastelka Zlatka.

„A ja mu pomôžem s trávičkou,“ povedala zelená pastelka Zelienka a od radosti spravila piruetu na špičke.

„Ja pokryjem výkres belasou oblohou,“ pridala sa belasá pastelka Beláska.

Fialová pastelka – Fialka, belasá pastelka – Beláska, zelená pastelka – Zelienka, žltá pastelka – Zlatka, oranžová pastelka – Broskyňka a červená pastelka – Červienka sa postavili vedľa seba a jednohlasne povedali:

„A my vytvoríme spoločne krásnu dúhu,“ rozosmiali sa a roztancovali po stole.

„Áno, sestričky, spoločne vytvoríme tie najkrajšie obrázky,“ usmiala sa na nich Černuška.

Černuška si všimla, že biela pastelka Snežienka sa nezabáva a smutne hľadí na sestričky.

„Myslíš si, že keď si biela, nedokážeš spestriť Adamkove výkresy, že?“ opýtala sa jej.

„Áno, mňa si na bielom papieri nikto nevšimne,“ povedala smutne Snežienka.

„Ty ale jediná dokážeš vytvoriť krásne snehové vločky, snehuliaka, bielu krajinu a to na čiernom výkrese,“ povedala jej Černuška.

Snežienke sa rozžiarili očká. Skutočne, Černuška má pravdu.

„To áno, a keď sa ku mne pridá aj sestrička, sivá pastelka Sivka, tak vytvoríme veľmi pekný obrázok,“ povedala Snežienka s úsmevom.

Všetky pastelky boli veľmi šťastné. Tešili sa už na to, kedy sa veselo rozbehnú po výkrese. Najradšej by sa boli hneď pustili do Adamkovho obrázka, ktorý ležal na stole, ale vedeli, že to musia nechať na neho. Na jeho fantáziu a sny.

Uložili sa do peračníka, prikryli sa tmou a snívali krásne dúhové sny.

Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Ako si Mačička Micka našla nových kamarátov


Macicka Micka

„Dnes si Petrík vyberie mňa na spanie!“ zvolal natešene macko Riško, keď sa schyľovalo k večeru a na nebi sa rozžiarila prvá hviezdička.

„No to sa teda mýliš, milý macko, pretože dnes som na rade ja!“ povedala pyšne mačička Micka.

„A prečo si myslíš, že to budeš práve ty, hm?“ nedal sa Riško.

„Však sa pozri na seba! Si samá diera… tvoj kožuštek je úplne zničený a Petrík sa určite nebude chcieť túliť s takým…“

„Sss, tak ale toto od teba vôbec nebolo pekné Micka! Nehanbíš sssa! Prečo ubližuješ Riškovi? To, že sssi tu najnovšia a máš najkrajší kožuštek neznamená, že sssa môžeš vyvyšovať nad ossstatných!“ prerušil Micku veľký plyšový had Simon, s ktorým Petrík veľmi rád zápasil a oddychoval na ňom.

„Simon má pravdu!“ zvolali aj ostatné plyšové hračky.

„A ktorý z vás dokáže tak krásne priasť a nežne sa túliť, tak ako ja? Nooo? … ha, mlčíte! Petrík ma už všade vychválil aká som krásna a prítulná a ukázal ma všetkým kamarátom. Povedal, že si ma vezme aj na výlet,“ vystatovala sa Micka ďalej.

„Micka, Micka. Si veľmi pyšná. Petrík nás má všetkých rovnako rád. Je pravda, že niektorí z nás už majú pár rôčkov a sem tam máme nejakú záplatu, ale Petrík sa  k nám predsa len stále vracia a teší sa z nás. Riško bol jeho prvou plyšovou hračkou a od prvých dní jeho života mu robí spoločnosť. A tých pár odrenín, čo má na sebe svedčia len o tom, že trávili spolu veľa času,“ prehovorila múdra sova Olka, ktorá už nemohla Mickine chvastanie sa ďalej počúvať.

„No však večer uvidíte, že mám pravdu…“ nedala sa Micka.

Zvieratká sa na ňu nehnevali, len ich zarmútilo, že je Micka taká namyslená.

Macko len tíško sedel na poličke a očká  sa mu leskli od slzičiek. Vedel dobre, že Petrík ho má rád, len dáva na neho veľký pozor, aby sa úplne nezničil…

Zrazu sa za dverami izby ozval známy hlas.

„Mami, mamičkááá!“ bol to Petrík a naliehavo o čosi prosil svoju mamičku.

„Čo sa deje zlatko? No tak, čo by si rád?“ pýtala sa mamička, ktorej oči sa dokázali tak krásne usmievať.

„Chcel by som si macka Riška a ešte nejaké hračky zobrať na prázdniny, ku babke. Ale Riško je už veľmi dotrhaný a bojím sa, aby sa mi úplne nerozpadol. Dalo by sa s tým niečo spraviť?“ pozrel sa Petrík prosebne na mamičku.

Vtom všetky plyšové hračky upreli pohľady na mačičku Micku, ktorej sa pomaličky vytrácal úsmev z tváre.

„No zlatko, ak tebe, ani Riškovi nebude vadiť, že mu pribudne na jeho telíčku pár záplat, tak by sme to mohli hravo vyriešiť. Hneď zajtra sa na to pozrieme, v poriadku?“ povedala mamička a Petrík celý natešený bežal do izbičky pre macka.

„Tu si ty môj chlpáčik! Poď, pôjdeme za mamičkou a zajtra ti dá kožuštek do poriadku. V lete potom môžeš ísť so mnou na prázdniny k babke. Hurááááááá!“ zvýskol Petrík od radosti.

Mackovi padol obrovský kameň zo srdiečka a keby sa Petrík nebol práve tak tešil, tak by to možno bolo aj počuť. V jeho očkách sa znova rozžiarili iskričky radosti.

Akonáhle sa za nimi zavreli dvere, ostalo v izbičke také ticho, že by sa dalo krájať.

Prvý prehovril had Simon: „Ja sssom to vedel, že mackove dni ešte nie sssú ssspočítané!“ zasipel.

„Ako ani nás ostatných“ povedala sova Olka. „A ty Micka, hlavu hore! Vieš my tu všetci držíme pokope, pretože len takto sú naše dni krásne, keď sa všetci máme radi a pomáhame si navzájom. Teraz si sa už poučila, že nie je pekné byť namyslená o opovrhovať niekým len preto, že je iný ako ty.“

„Je mi to veľmi ľúto milí kamaráti a všetkým sa ospravedlňujem. Už viem, že sme si všetci rovní a ak nechcem ostať sama, tak sa nesmiem takto správať. Nehnevajte sa na mňa, prosím…“ povedala Micka so zvesenou hlavou a slzami v očiach.

Ale nikto sa na ňu nehneval. Dokonca sa stali s mackom Riškom najlepšími kamarátmi a strávili spolu s Petríkom nádherné leto na dedine u babky.

Categories: Rozprávkovo | Tags: , , , | Leave a comment

Create a free website or blog at WordPress.com.

adal2com선릉건마

선릉유흥의 지존 adal2.com에서는 모든 밤문화의 궁금증을 해결해 드리고 있으며, 전국 최다 제휴 업소 정보와 실사 후기 및 풍성한 볼거리를 제공하고 있습니다.

EcoSeasons

Photography is the Art of Exposing your Soul

My world inside a bubble

...and I saw something I would never see with a naked eye.

SoraNews24

Bringing you yesterday's news from Japan and Asia, today.

Adventure 69°North

Adventure and Photography - Passion for the Outdoors

kirilson photography

the stories behind the pictures, and vice versa

1 SIGFRIDSSON

ON = TIME

paintdigi

--- ALOZADE a. the artist Show you these artistic creations and ideas. Especially in digital painting. ---- L'artiste ALOZADE a. vous propose ces créations et ses idées artistiques. Surtout en peinture digitale.

Create Every Day

Art To Live

Musin' With Susan

Life Through My Lens

Words-to-World

Transplanting words from my daily pages to world

ronovanwrites

Writing to Discover My Self In the World

Insanity at its best!

Yousuf Bawany's Blog

Jamaica in a thousand words

Shooting Jamaica From All Angles

JoseRaSan66

Cuando Lo Pequeño Se Hace Visible...

artkorppi II

Kuvia/Images

%d bloggers like this: